Scrolling all the way

Poslednú dobu sa celkom veľa sťažujem. Nie preto, že by som bola nevďačná no preto lebo cítim istú nepriateľskú energiu, ktorá sa plíži z naších telefónov a obrazoviek. Necháp ma zle, neide o to aby som démonizovala pokrok v technológiach, veď koniec koncov, bola som medzi prvými ktorí s nadšením privítali objvývoj smartfónu, kedže som už nemusela volať, ale mohla som písať. Áno, hlásim sa, tu HSP (*Hyper sensitive person). A ako HSP intezívne cítim čo so mnou robia sociálne siete ak na nich trávim pridlhý čas. Áno, je to z časti zábavne, no je to zamaskovaný démon. Minimálne raz do mesiaca mám hlboký depresívny prepad a strávim na TikToku celý deň v nádeji, že si otupím myseľ a moje telo si prestane všímať, že sa cítim mizerne. Akonáhle však zdvihnem zrak od obrazovky pocítim, že z mojej duše sa odkrojilo a ten kúsok nenávratne odpochodoval skryť sa niekam, kde mu bude možno lepšie a hlavne nebude mi na dosah aby som ho mohla ešťe viac odšťaviť. A takto si zo seba nechtiac vytváram zombie, a dovolím mojej duši aby sa po častiach odplazila preč niekam kde ju ja už nebudem takto kruto obťažovať.

Takéto nevýživne taktiky máme, dovolím si povedať, viacerí a nemusia práve zahŕňať sociálne siete. Každá doba mala svojho démona rýchleho odmeňovania a táto naša dokonale využila poznatky psychológie aby nás upevnila v akejsi ničote, z ktorej sa tažko dostáva a rozhodné je či vôbec. Mnohí z nás si už ani neuvedomujú, že nám nieje dobre. Nestíhame to, pretože čo najskôr musíme swipe-núť doprava, doľava, hore-dole alebo niekomu v komentároch vynadať, aby nám bolo trošku ľahšie. Žijeme vždy niekde tam, nikdy tu. A tento systém učíme aj mladšie generácie. Keď sa nad tým tak zamyslím možno sa iba opakuje história, iba v krajšom- technologickejšom šate. Aj moja predošlá generácia ma učila nezameriavať sa veľmi dovnútra, byť motivovaná vonkajším cieľom a ísť si za ním, otriasť sa zo všetkých neúspechov a smutné myšlienky si nevšímať. Tieto rady nie sú vo svojej podstate zlé. Problém je v tom, že už mi nikto neporadil ako na to. A kedže nás tieto celkom podstatné veci nikto nenaučil tak ani my to nemôžme posunúť daľej a vtedy jednoducho siahneme do vrecka a podáme dieťaťu telefón, nech sa nachvíľku sústredí na niečo iné. A sústrediť sa bude, hodiny a hodiny počas, ktorých sa z jeho duše stáva Sahara. Určite z nás nikto nechce mať púšť vo svojom vnútri. Áno, keď to tak necháme, ako ľudstvo prežijeme, ale aká bude kvalita nášho života? Predstavujem si generácie a generácie ľudí, ktorí vidia všetky odtiene sivej a žiadnu farbu, radosť im robia virtuálne čísla, počty zhliadnutí no s reálnym svetom si nevedia dať rady. Sedia sami v plnej miestnosti ľudí a nevedia sa nadýchnúť. Niektoré hollywoodske trháky to už celkom dobre zobrazili. (helou Equilibrium s Chritianom Baleom)

Tým všetkým nechcem útočiť na technológie, práve naopak, vývoj tu bude stále ten zastaviť nemôžme a boli by sme hlúpi keby sme chceli. No tak ako všetko aj sociálne siete a elektrické autá majú svoje pre a proti. Na nás je aby sme urobili krok vzad, áno krok vzad! Nie na vývojovej linke, ale v priestore naších duší a myslí a pozreli sa na vec z diaľky, viac tak uvidíme.

To, že máme naše telefóny vždy po ruke zužuje náš pohľad a prežívanie, všetci máme “hlavy otočené dolu”(ako geniálne naspievala Para pár rokov dozadu) a zabúdame, že sme pôvodne lovili v skupinách. Nech robíme čokoľvek, sme sociálne tvory a časť z naších depresií sa dá jednoducho odstrániť tým, že sa stretneme s druhým sociálnym tvorom.

Keď stojím na prechode, všímam si napríkad diaľkové autobusy vychádzajúce zo stanice, každý jeden človek má v ruke telefón. V čakárni tak isto, mám pocit, že každý jeden cestujúci či čakajúci sa všmožne snaží nebyť tam kde je. Neviem čo robíte vy keď sedíte v čakárni, ja robím presne to. Preto bol, pre mňa, telefón s veľkou obrazovkou a prístupom na internet vykúpením. Mohla som komunikovať s niekým, kto ma udržiaval pri zmysloch bez toho aby som musela rozprávať, zatiaľ čo som panikárila na krátkej ceste v MHD. Takže, áno chápem vás, tých ktorý máte paniky a úzkosti zo zatvorených priestorov plných ľudí. Ale určite to niesme všetci.

Príde mi smutno keď vidím skoro každého jedného človeka so zvesenou hlavou v telefóne. Otupujeme svoje zmysly, naša myseľ trpí a duša sa chce skryť a my sa dostávame do blúdneho kolečka. Veľa z nás už zašlo tak daľeko, že si ani neuvedomujú čo práve robia pretože a že im práve zmizlo 5 hodín z dňa. Viem to z vlastnej skúsenosti aj zo skúsenoti pozorovateľa.

Mám však pár tipov ako si v našom vnútri vytvoriť viac priestoru. A hneď prvý zahŕňa použitie telefónu.

1. Ak máš problém sa vedome odtrhnúť od svojho dávkovača dopamínu, skús začať stiahnutím si appky na meditáciu. Dnes už ich veľa a mnohé vyzerájú nádherne a lákajú ťa použiť ich.

2. Keď je scroll-ovanie na sociálných sieťach stále veľmi lákave, skús to robiť vedome. Vyčleň si na to čas a scroll-uj o dušu.

3. Pre tých ktorý vedia odložiť telefón na chvílku preč urobte tak ráno a večer, a hlavne pri chôdzi. Nieje nič horšie ako začať deň s daľšou bombovou správou z blízkeho východu alebo sa nechať prejsť autom lebo nás nenechá napokoji ASMR video. A večer, nie, nehovorím o modrom svetle, ktoré ťa možno nenechá spať, ale o takej bežnej veci radšej sa porozprávať doma s rodinou alebo priateľmi, pozrieť si spolu film (bez prítomností telefónu).

4. Posledný tip je moja vlastná zásada, ktorú používam ak idem von s priateľmi - žiaden telefón na stole, aj otočený telefón vás zláka či chcete alebo nie. Koho chcete obalamutiť? Venujte sa ľuďom, ktorí sú tam s vami a nie tým virtuálnym.

Suma sumárum, neide o to prestať používať smartfón, ale začať ho používať vedomejšie. Používaj ho preto lebo chceš nie preto lebo nič iné nieje po ruke alebo sa nudíš, alebo si v “depke”. To sú práve tie okolnosti, na ktorých tento business stavia. Smart technológie nikam neodíjdu práve naopak, bude ich čoraz viac a viac. Je načase sa ich naučiť používať.

Je to dobrý sluha no zlý radca.

Es